Pripraviť cestu Pánovi. Ale ako?

V akčnom pláne starej školy našich starých otcov a starých materí na prežívanie adventu ( i pôstu) nechýbali predsavzatia rôzneho druhu. Dobré na tom bolo akési všeobecné povedomie, že niečo treba urobiť, že nemožno stáť so založenými rukami , veď vieme, ako sa vyjadril Pán o neužitočných a lenivých služobníkoch. Spomínaná stará dobrá škola zdôrazňovala, že treba aj Božej pomoci, inak budú predsavzatia, ba každá snaha zbytočné. Mnohí z nás tejto starej dobrej škole vďačíme za to, že nás naučila jednu z najdôležitejších zásad pre život: Bez Božieho požehnania márne naše namáhania. Medzi najťažšie námahy patrí práca na sebe a príprava cesty Pánovi sa viac menej chápala v tomto duchu.
Pokušenie vystačiť si sám ( rozumej bez Boha) je tu od úsvitu dejín. Znamením našich čias ale je, že je prítomné s obrovskou intenzitou temer všade, Cirkev a duchovné snaženia nevynímajúc. Náš Pán povedal, že bez neho nič nemôžeme urobiť. Nič zmysluplné, dobré, trvalé, požehnané. Veríme týmto slovám? Ak áno, malo by nám byť jasné, že ani v práci na sebe neurobíme nič bez Neho, že veci nemôžu byť len v našich rukách ( Človek, ktorý sa nemodlí môže byť práve ten, čo si myslí, že jeho život je pevne v jeho rukách, že on to všetko zvládne sám a čiastkové úspechy ho v tom presvedčení upevňujú…). Pán nás potrebuje, preto sú predsavzatia vo svojej podstate dobré za predpokladu správneho poradia intenzity akcentov, kde prvý a najsilnejší má patriť nášmu Bohu.
Povrchné predsavzatia vedú k sebe ( dokázal som celý advent nepiť alkohol, nefajčiť, viac sa modliť…A ďalej? Potom sa to vrátilo do starých koľají…). Zmysluplné predsavzatia vedú ku Kristovi. Nejde o to zahorieť predsavzatiami, ktoré nesplníme, ani ich odmietať ako neúčinné ( Nič sa nezmenilo, som taký istý…), ale pokúsiť sa vidieť v nich, nakoľko sú zvolené uvážene, vhodné prostriedky na dosiahnutie cieľa. Cieľ nie je samotné splnenie predsavzatia a bodka. Cieľ je prijatie Krista. Pripraviť cestu znamená pripraviť srdce, aby v tichu priznalo, že čosi v ňom nie je v poriadku, aby vyznalo, že sa sami nezmeníme.
Pripraviť cestu znamená zvoliť to, čo nám umožní počuť klopanie nášho Pána na dvere nášho srdca ( v hluku, neustálych činnostiach a aktivitách to nie je možné). Pripraviť cestu značí stlačiť kľučku dverí nášho vnútra, vpustiť Ježiša dnu a dovoliť Mu, aby prehovoril najmä v tichu, dovoliť mu, aby vyplnil náš život, aby mohol konať najmä On ( hoc s našim pričinením), lebo zmeniť nás môže len On a jeho milosť.
Ľudovít Malý