Komu zvoní obrátenie? ( zamyslenie)

Komu zvoní obrátenie?

V Starom zákone ( doba pred Kristom) sa v krízových momentoch a rôznych národných katastrofách, keď skoro všetci lamentovali a hromžili najmä na cudzie mocnosti, ktoré sužovali Izrael, objavovali proroci. Si to ty, kto si zhrešil! Práve ty sa musíš obrátiť! Proroci sa teda snažili obrátiť pozornosť k samotným Izraelitom. Robili to výzvami, aby sa ľudia vrátili k Bohu celým srdcom, pôstom, nárekmi ( por. Joel 2,12). Ľudia sú dnes unavení, mnohí šomrú, nadávajú na opatrenia…V tejto situácii, po vzore prorokov, majú tí, čo zastávajú prorocký úrad „ profesionálne“ ( kňazi), nasmerovať svoje snahy, aby sa horekovanie ľudí premenilo na vyznanie. Zmiluj sa Bože, lebo sme zhrešili. Prvý krok je priznať a vyznať svoju vinu. Túžime po tom, aby sa život vrátil do čias z pred pandémie, ako málo ale počuť o tom, akých hriechov a chýb sme sa predtým dopúšťali. Má byť našou jedinou túžbou len život, aký bol predtým? Nám však a našim otcom sa musí v tento deň červenať tvár…nepočúvali sme jeho hlas a nekráčali sme podľa Pánových príkazov…( por. Bar 2, 6-10). V prvom rade sú ale výzvy k obráteniu adresované nám kresťanom! Lebo je čas, aby sa začal súd od Božieho domu, čiže Cirkvi ( por. 1 Pt 4,17). Niektorí čakali, že keď príde Mesiáš, vyhlási svätú vojnu pohanom. Nič také. Ježiš začal vyzývať k obráteniu ( por. Mt 15,24). Nevravel, beda vám cudzinci, ale Beda vám, učitelia Zákona a farizeji ( Mt 32,13). Beda adresoval aj Kafarnaumu, mestečku, v ktorom urobil najviac zázrakov a napriek tomu, že v ňom Ježiš býval počas svojho verejného pôsobenia, zazneli nad ním hrozné slova o tom, že sa prepadne do pekla ( por. Mt 11,23). Ježiš si to mohol dovoliť, je Boží Syn. Jeho slová musíme so všetkou vážnosťou aktualizovať najmä v tomto čase pokánia. Katolíci, ktorí v dome Cirkvi máme plnosť zjavenia a prostriedkov spásy, by sme si mali uvedomiť bohatstvo plne prestretého stola, ku ktorému sme boli Bohom pozvaní. Komu sa veľa dalo, od toho sa bude veľa vyžadovať. Čaká nás prísnejší súd, ak nebudeme prinášať ovocie hodné pokánia. Strom možno poznať po ovocí. Tým najdôležitejším ovocím je vernosť Bohu v živej viere, ktorá cez kmeň dôvery vykvitne v lásku. V lásku, ktorá si o sebe nemyslí, že nepotrebuje obrátenie. Vo výzve obrátiť sa nejestvuje žiadne privilégium. Tak, ako Židom nepomohlo odvolávať sa na to, že sú Abrahámoví synovia ( por. Mt 3,9), tak ani nám nepomôže odvolávať sa na to, že sme katolíkmi. Chceme si snáď myslieť, že obrátenie sa týka len tých ostatných a že my preto, že sme katolíci, máme aickú vstupenku do neba? Súd začne od Božieho domu, ktorým je Cirkev ( por. 1 Pt 4,17). S údivom som počúval kázeň istého poľského kňaza na internete aj o tom, ako nekatolíci pravdepodobne prídu do pekla…V komentároch pod záznamom tejto kázne ľudia nadšene písali, aká úžasná kázeň, aká odvaha, ako by malo byť na Slovensku viac takých odvážnych kňazov. Aj mňa veľmi bolí, keď počujem o tom, ako niektorí protestanti znevažujú Eucharistiu, vysmievajú sa z Panny Márie, pápeža. Aj mňa veľmi bolí, keď vidím nenávisť niektorých pravoslávnych ku nám katolíkom. Aj mňa veľmi bolí, keď vidím, že sa neveriaci vysmievajú z náboženstva ale preto, že je to tak, mám ich všetkých posielať do horúcich pekiel tak, ako ten poľský kňaz alebo byť povýšenecký len preto, že som katolík? Všetci ale takí nie sú! Zobuďte sa zo svojej falošnej spokojnosti tí, ktorí takto premýšľate, toto nemá nič spoločné s evanjeliom! Buďme Bohu vďační za to, že sme katolíci, ale skúmajme sa, či to bohatstvo, čo sme dostali, prináša aj ovocie pokánia. Na adresu protestantov, pravoslávnych a kohokoľvek, kto nadáva na katolíkov stačí povedať: dostanú svoju odmenu, súd patrí Bohu. Súd patrí Bohu! A na adresu tých, ktorí majú veľkú nenávisť k nám katolíkom pokojne ale jasne treba povedať: ďakujem, neprosím! O také náboženstvo, čo je živené nenávisťou, nemám záujem. To nie je Ježišovo náboženstvo, ak vás živí nenávisť ku Katolíckej cirkvi. Preto my katolíci v tejto dobe musíme mať predsa silu a odhodlanie, aby sme pre vernosť Katolíckej Cirkvi zniesli aj kopance a zauchá. Bohu vďaka, je tu náboženská sloboda. Bolo by ale mimo priestoru evanjelia, keby sme pre Krista a jeho Cirkev aspoň nekrvavo netrpeli. Cestou bude vždy láska, ktorá trpezlivo nesie, čo zmeniť nemôže. Na nenávisť neodpovedá nenávisťou. Krásu našej katolíckej viery ukážeme nie len v nádhere obradov, kostolov a plnosti učenia, ale ona bude žiariť z ľudí, na ktorých bude vidieť silu a radosť, ktorú im Boh dáva na ceste pri prekonávaní prekážok. Ľudia potrebujú povzbudiť správnym spôsobom, potrebujú primerané a fundované dôvody k svojej nádeji. Nám kňazom je preto určená konkrétna výzva na obrátenie a zvlášť tým, ktorých sa to týka: Hlásajte ľuďom Božie slovo a nie vaše názory! Pripravujte ľuďom ( máte na to teraz viac času) kvalitné kázne, vychádzajúce z Božieho slova a tradície, používajúc exegetické a odborné komentáre, dokumenty Magistéria a vzory osvedčených kazateľov. Je hrubým previnením voči hlásanej pravde diletantský prístup, ktorý niektorí kňazi ukazujú, keď si dovolia kázať nepripravení. Ľudia nepotrebujú strašiť apokalyptickými víziami a už vôbec nepotrebujú lacné gýčové návody, ktoré majú niekedy bližšie k mágii než ku skutočnej kresťanskej viere. Úloha kňaza je aktualizovať Božie slovo tak, aby vo svetle celého Písma a učenia Cirkvi ponúkol ľuďom odpovede, ktoré na tejto náročnej ceste naozaj potrebujú. Niektorí kňazi by miesto pôstu od klobásy potrebovali pokánie vo forme patričného priebežného vzdelávania a častejšie premýšľanie o tom, ako nepripravené kázne môžu spôsobiť viac dezorientácie, než vniesť tak potrebné svetlo do tmy našich dní. Veriacim zas neuškodí zvážiť osobnú voľbu pri výbere z množstva kázní na internete, nie všetko, čo sa tvári ako kázeň, možno totiž považovať za homíliu, akú chce mať Cirkev od svojich kňazov. Kvalitná homília neznamená rozdúchať povrchné reakcie a nikam vedúce chvíľkové nadšenie. Našťastie máme množstvo dobrých vzorov.
Konkrétnym podnetom k obráteniu môže byť pre nás napríklad výzva kardinála Maura Piacenzu ( hlavný penitenciár). V aktuálnej pôstnej reflexii sa zamýšľa nad tým, ako sa na západe slová ako sebazaprenie alebo pokánie stali prekonanými. Vhodné je asi doplniť, ako sa celkom vytratili zo zmýšľania a praktizovania toľkých katolíkov. Tvrdí, že pre opojenie oplývaním a pohodlia sme sa stali hluchí voči akejkoľvek forme umŕtvovania. Podľa neho si máme všimnúť, že práve tieto slová nekompromisne nanovo vstúpili cez prah pandémie k nám: sebazápor vo forme vzdania sa aspoň sčasti používania osobných slobôd, obetovanie svojho životného štýlu osvojením si nepopulárnych ale nutných opatrení, rešpekt k rozhodnutiam autority, neraz za cenu veľkých obetí. Kardinál má úplnú pravdu.
Áno, ľudia sú unavení, je to pochopiteľné, nevidia túžené svetlo na konci tunela a nepridáva tomu aj chaos v riadení nášho štátu, množstvo úmrtí je tiež veľmi bolestné. Zároveň ale platí, že koľkí sa viac pozerajú na obmedzenia a únavu ako na to, že chlieb máme na stole, plyn tečie, elektrika svieti, žijeme v mieri a máme, aj keď často odlúčení, jeden druhého v spoločenstve viery Cirkvi. Veľké Pánu Bohu chvála, vďaka a sláva za všetko, čo nám dáva a čím pre nás je On sám. To všetko by nám ale nemalo brániť v otázke, čo sme my katolíci urobili s celou praxou pokánia a pôstu? Otázka je dôležitá, lebo súvisí s obrátením. Piatok sa zredukoval na nejedenie mäsa, problém nám robí pôst na Popolcovú stredu a Veľký piatok. Na ducha kajúcnosti u väčšiny kresťanov nemožno ani len pomyslieť. Nutný sebazápor opatrení nás doslova tlači k premýšľaniu aj o týchto veciach. Čo robiť? Našťastie nás Ježiš nenecháva v temnote. Neučí nás len to, čo máme zbúrať ( pýcha, sebestačnosť atď. ), ale aj čo máme postaviť. Sila viery je práve v tom, že dokáže stavať aj na púšti, prepadliskách a troskách. Čiže nie len od čoho sa máme obrátiť, ale k čomu sa máme nasmerovať: Obráťte sa a verte evanjeliu! Výzva zahŕňajúca všetko snaženie, ktoré Boh od nás žiada. Veriť evanjeliu znamená prijať Ježišovu dobrú zvesť ako dieťa ( por. Mk 10,15). Čiže prijať ho tak, ako dieťa prijíma život. Jednoducho, s nadšením, radosťou a dôverou. Obrátiť sa znamená akoby umenšiť seba v prostote zmýšľania ( oproti falošnej veľkosti), byť ochotný vzdávať sa ( toto je dnes nesmierne aktuálne!), prestať sa pokladať za stred vesmíru a nútiť všetkých ostatných, aby sa otáčali okolo nás. Evanjelium ponúka celý rad príbehov obrátenia, v niektorých z nich určite rozpoznáme aj našu konkrétnu osobnú situáciu       ( vezmi, čítaj, modli sa, uvažuj). Bratia a sestry! Ak ste veriaci, nebojte sa! Pandémia umocnená pôstnym obdobím je ako púšť. Nie je nám to príjemné, boli sme na ňu doslova vyvedení. Nie sme však sami! Kristus s nami odchádza na púšť, aby sme bojovali proti zlu. Nie proti nutným opatreniam a obmedzeniam, ale zlu, ktoré je v nás. Nevyužiť tento čas, je ako byť spokojný s „uhliarskou vierou“ ( kardinál Ch. Journet), to značí ako tak prijímať, čo Cirkev učí , necítiť ale potrebu prehlbovania a prevzatia zodpovednosti. Prorok Ozeáš: Preto ju ja vyvábim, zavediem na púšť a prehovorím k jej srdcu ( por. Oz 2, 16). Na púšti Pán hovorí k svojmu ľudu. Duchovní otcovia vravia, že také okamihy púšte potrebuje v živote každý, aby nebol zahltený…Pokúsme sa s Božou pomocou o obrat v našom chápaní súčasnej reality a učme sa ju vnímať v duchu Ozeášových slov.
Ľudovít Malý