Hnev ( pôstna duchovná obnova, cyklus: boj s neresťami)

Otcovia prirovnávajú hnev k smrtonosnému jedu, jeho dôsledkom je zníženie alebo úplná strata schopnosti zdravého úsudku vychádzajúceho zo správneho rozlišovania. Možno ho ale prejaviť zdravým spôsobom: vo vzťahu k vlastným hriechom- vedie k pokániu; hnev na vlastný hnev, ktorý sme prejavili nevhodne vo vzťahu k blížnemu. Písmo učí: hneváte sa, ale nehrešte ( por. Ef 4, 26). Hrešiť hnevom znamená pripustiť jeho škodlivé účinky. Slnko nech nezapadá nad vašim hnevom ( por. Ef 4, 26) a No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá ( por. Mt 5,22). Hnev berie účinnosť našim modlitbám: Keď sa hneváš, nechaj svoj dar..( por. Mt 5, 24). Aby hnev opätovne nevzplanul, je potrebné správne pracovať s urážkami a krivdami, ktorých sa nám dostalo. Známe: odpustil som ale nezabudol, nie je kresťanským odpustením, toto tvrdenie samo v sebe obsahuje možnosť neskoršej pomsty, hoc len v podobe slovnej urážky. S tým sa stretávame často. Pokiaľ sa človek nepohne ďalej a v tejto veci ostane na svojich pozíciách, neodpustí zo srdca čiže tak, ako to žiada Boh, ktorý nám odpúšťa všetky previnenia bez žiadneho ALE…Myšlienky na krivdy sú ako iskry, z ktorých môže vzbĺknuť požiar hnevu s ďalšími devastačnými dôsledkami pre dušu a vzťahy. Ľudské príbehy o tom, že aj po mnohých rokoch sa tak môže stať poznáme. V človeku drieme neodpustenie , ktoré sa tvári ako odpustenie a stačí jeden okamih, aby v plnej sile zachvátil dušu. Vedome musíme Bohu odovzdávať tieto myšlienky a hnutia duše, priznať si úprimne plnú pravdu a prosiť o potrebnú milosť k posilneniu vôle. Veľmi pomáha rozjímať o tom, ako Pán odpustil a odpúšťa nám. Ak chceme, aby bolo odpustené nám, musíme aj my odpúšťať: odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame ( por. Mt 6, 12). Liekom je trpezlivosť. K sebe a iným. Tej sa musíme učiť. Overíme si to jednoducho pri kontakte s inými. Ak vidíme, že sme netrpezliví aj s malými chybami iných, je isté, že aj pri maličkosti vybuchneme a budeme sa hnevať. Ak budeme trpezliví s inými, bude to signál, že hnev sa tak ľahko nezmocní našej duše. Čiže hnev súvisí s netrpezlivosťou. Za najdokonalejší stav považujú Otcovia ten, keď sú odstránené korene nerestí, v tomto prípade hnev vo vnútri duše v oblasti myšlienok. Mnohí si asi povzdychnú, že to je nedosiahnuteľný ideál pre bežného smrteľníka. Dobrou správou a povzbudením je, že stupňom k dokonalosti je aj stav, keď síce hnev vnútri pocítime, ale správnym spôsobom s ním zachádzame a hlavne navonok sa budeme krotiť v slove a neprejavovať ho v právaní. Hnev býva veľmi často spojený s predsudkami, čiže súdime predčasne, nepoznáme všetky okolnosti, celú záležitosť a ľahko vybuchneme. Musíme ale rozlišovať emocionálnu reakciu, ktorá je prejavená vhodne ( neurazím, nenadávam, nepreklínam…), emocionálnu reakciu prejavenú nevhodne ( nadávam, hreším, urážam…) a nevhodnú emocionálnu reakciu spojenú s vôľou konať. Čiže hriešne je to vtedy, ak naša reakcia je neprimeraná , iracionálna a príliš silná a rozhodnem sa niečo zlé urobiť ( pomsta alebo túžba po potrestaní človeka, ktorý si to nezaslúži) alebo hnev prejde, a to je najhoršie, k nenávisti k Bohu a blížnemu. Môžeme povedať, že hnevať sa bezhriešne je umením a tomu sa musíme učiť. Hnevať sa správnym spôsobom, v správnom čase, na správnom mieste a na správneho človeka. Nie je to jednoduché, ale kresťan musí kráčať po tejto ceste. Existuje aj spravodlivý hnev. Taký mal Ježiš voči predavačom v chráme ( por. Mt 21, 12). Taký má človek voči nespravodlivostiam a zlu vo svete. Milovať človeka a nenávidieť hriech- zlo ,nepremeniť to v nenávisť, nenechať sa hnevom ovládnuť a netúžiť po pomste. Podľa Ježišových slov je blahoslavený každý, kto šíri pokoj, čiže snaží sa zmeniť napätú situáciu odpustením, vľúdnosťou, veľkodušnosťou… ( por. Mt 5,9).
Ľudovít Malý