Tvrdý odkaz Pašií? Práve naopak! ( zamyslenie na Kvetnú nedeľu)

Pašiové príbehy ( časti evanjelií o utrpení a smrti Ježiša Krista prednášané na Kvetnú nedeľu a Veľký piatok) sledujú ľudia s väčším záujmom. Opis utrpenia a smrti Pána nás vťahuje svojou vnútornou silou k väčšej vnútornej účasti. Ak je srdce človeka na „ správnom mieste“, pohľad na utrpenie iného človeka spôsobí súcit a ten sa premení na konkrétny skutok lásky. Pri počúvaní alebo čítaní pašií nejde o citovú ľútosť nad utrpením Pána Ježiša ( Neplačte nado mnou…por. Lk 23,28), ale o vnútornú účasť, ktorá človeka privádza k pokornému pohľadu na seba najmä v otázke vlastných hriechov a v konečnom dôsledku pri tejto vnútornej účasti ide o prebudenie a posilnenie našej lásky k Pánu Bohu. Práve rozjímanie o utrpení a smrti Pána dokáže prebudiť v našich srdciach lásku. Najmä lásku k Pánu Bohu, o ňu ide nadovšetko. Ak totiž láska k Bohu je skutočná, potom veci v našom živote dostávajú to správne miesto, čiže aj láska k blížnemu má tie správne parametre. Pašiové príbehy majú v sebe ale aj konkrétny, na prvý pohľad tvrdý odkaz. Spočíva v tom, že Boh nám nesľubuje ani život bez trápenia a smrti, ani nám veci nevysvetľuje. Túto vetu sa človek nemusí učiť ani spamäti, život sám jej dáva za pravdu. Pokušenie chcieť život bez kríža a mať vysvetlenie na všetky ťažkosti, ktoré nás stretnú, bude číhať na nás až do posledného dychu nášho života. Pašie nás ale učia, že Boh urobil pre nás čosi nevídané. Tým, že Ježiš prijal ľudský osud neúspešnosti, zrady, bolesti, utrpenia a smrti za svoj a tak došiel povýšenia k svojmu Otcovi, tým všetkým pripravil cestu aj pre nás. Cesta, ktorá nevedie pomimo kríža utrpenia, ale práve skrze neho. Nevedie k nejakým pomyselným dobrým zajtrajškom, ale vedie k Bohu. Utrpenie samo o sebe je zlé, nemá v sebe zmysel a nikam nevedie. Ale tým, že to všetko Ježiš vzal na seba, prešiel tým , urobil z toho cestu k nebeskému Otcovi. Tým, že ju urobil cestou k spáse, dal jej zmysel alebo presnejšie povedané, zbavil tieto temné stránky života ich nezmyselnosti. A tak my, ktorí veríme v Ježiša Krista Božieho Syna a veríme Ježišovi, nepotrebujeme prázdnu útechu ( hoc neraz dobre myslenú), že všetko bude dobre, nie! My sme oslobodení od strachu, že by to všetko utrpenie nemalo nijaký zmysel, čiže sme oslobodení k tomu, aby sme slobodne prijali kríže nášho života, ktorým sa aj tak nevyhneme a niesli ich s dôverou k Pánovi. Nepotrebujeme prázdne útechy, nepravdy, ani nemusíme utekať pred stretnutím so zlom. My tieto veci môžeme s dôverou prežívať a isť skrze ne k cieľu, teda až k Bohu. Pašie nám neponúkajú falošnú ilúziu života bez bolesti, ale ukazujú na zdroj sily k ich prežívaniu. Okrem toho sú uistením, že utrpenie môže prinášať veľa požehnania, lásky a že je to cesta k vykúpeniu sveta. Milí bratia sestry! Bolesťou súčasného kresťanstva aj u nás na Slovensku je strata fascinácie nad tým, aká úžasná môže byť cesta životom zvaná kresťanstvo. Táto veľmi hlboká kríza poukazuje na skutočnosť, že mnohí už vôbec nie sú fascinovaní príbehom Ježiša Krista a tým, čo nám zanechal vo svojej Cirkvi. To, s čím sa už boríme, je kresťanstvo viac ako kultúrny fenomén, než spôsob , ako kráčať denne cestami života. Kiež rozjímanie o utrpení a smrti nášho Pána znova vzkriesi v nás aj fascináciu a vďaku za to, ako Boh miloval svet, keď dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí… ( por. Jn 3, 16).
Ľudovít Malý