Farnosť Merašice Oficiálne stránky Rímskokatolíckej cirkvi – farnosť Merašice
- november 2022
Najmladší biskup na svete
Aj keby zostali v Libanone len dvanásti kresťania s vierou, môžu zmeniť svet
Rozhovor s 39-ročným libanonským biskupom Julom Boutrosom o masívnom odchode mladých z krajiny aj svätom Šarbelovi.
Biskupskú vysviacku prijal tento rok v júni, čím sa vo veku 39 rokov stal najmladším biskupom na svete. Pôsobí v sýrskej katolíckej cirkvi v Libanone, ku ktorej sa hlási po svete 140-tisíc členov, v jeho vlasti 16-tisíc veriacich.
Jules Boutros sa narodil 28. decembra 1982 v Bejrúte. Študoval teológiu na Pápežskej univerzite Urbaniana v Ríme, kde sa špecializoval na sociálnu komunikáciu, a následne získal doktorát z pastorálnej teológie na Pápežskej saleziánskej univerzite. Za kňaza bol vysvätený v roku 2007, potom pôsobil v službe mládeži a študentom.
Na Slovensko prišiel na pozvanie pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, ktorá organizuje iniciatívu Červená streda na podporu prenasledovaných pre vieru.
V rozhovore hovorí o situácii v krajine, ktorá sa zmieta v politickej aj ekonomickej kríze, vracia sa k výbuchu v Bejrúte z leta 2020 a približuje jeho dôsledky na život kresťanov. Hovorí o depresii mladých, ktorí z krajiny masívne odchádzajú, a tiež o tom, ako vníma úlohu cirkvi v tomto marazme. Napokon sa delí aj so svojím pohľadom, prečo je libanonský svätec Šarbel taký obľúbený.
Prichádzate z krajiny, kde nie je jedna, ale viaceré krízy. Politická, ekonomická, obrovský počet utečencov, do toho výbuch v Bejrúte z augusta 2020. Je u vás vôbec témou vojna na Ukrajine?
Ale áno, istotne. O vojne na Ukrajine sa u nás veľa hovorí, je to medzinárodná tragédia, keď dve susedné krajiny, ešte k tomu kresťanské, bojujú. Organizovali sme vo farnostiach aj modlitby za mier.
Napriek situácii u vás máte kapacity myslieť na okolitý svet?
Nemôžeme tvrdiť, že naša situácia je vážnejšia než tá na Ukrajine, pretože my síce čelíme rozličným krízam, no nie vojne. Vojna je najhoršia vec, aká sa môže stať krajine. Ani chudoba, ani finančná kríza nie je horšia než vojna, lebo v tej sa zomiera.
Či psychická, duchovná, rodinná, spoločenská kríza, zoči-voči smrti nič nie je horšie. Vieme však, že smrť nemá posledné slovo, lebo nad nami je Boh. Aj Ježiš Kristus, keď bol tvárou v tvár smrti, žiadal Boha Otca tri razy, nech vezme od neho ten kalich. Aj sám Ježiš mal teda strach pred smrťou.
Aké názory na spomínaný vojenský konflikt prevládajú v Libanone?
Sympatie Libanončanov sú v prospech Ukrajiny, lebo hoci nemusíme vedieť o všetkých zákutiach politiky, vojny a podobne, keď sa pozeráme na situáciu zvonka, vidíme krajinu, ktorú silou napadla iná krajina. Bez ďalšieho kladenia otázky prečo ste, pochopiteľne, na strane slabšieho. Inými slovami, ak by aj existovali nejaké dôvody na neakceptovanie ukrajinskej zahraničnej politiky, nedáva to žiaden dôvod na vojnu.
My sme v Libanone zažili občiansku vojnu, trvala zhruba dvadsať rokov. Vo vojne nikto nevyhráva, aj vo vojne medzi Ukrajinou a Ruskom všetci prehrajú.
Ako by ste opísali situáciu v Libanone dnes? Na Slovensku máme infláciu okolo 14 percent, ako môžete žiť s infláciou na úrovni 2 000 percent?
Máme najvyššiu infláciu na svete. Dolár stál 1 500 libanonských lír, dnes má hodnotu 40-tisíc lír. Táto zmena nastala príliš rýchlo, v podstate za jeden rok.
Predstavte si teda, že keď niekto zarábal dvetisíc dolárov za mesiac, dnes nemá ani dvesto. Aj ja sa pýtam, ako tak môže žiť. Ako môže zaplatiť poplatky za školu, lieky.
Libanon nie je priemyselná krajina s bohatými prírodnými zdrojmi, skoro všetko importujeme, aj lieky. Dovážame aj poľnohospodárske plodiny. Slovensko sa považuje v Európe za malú krajinu, no je päťkrát väčšie než Libanon.
Libanon žil z bankového sektora, z rôznych dôvodov sme boli označovaní za Švajčiarsko Blízkeho východu, ale práve jedna z kríz, ktorá paralyzovala krajinu, bola banková kríza. Banky zablokovali naše účty. Hoci ste pracovali celý život a mali úspory, mohli ste si vybrať obmedzenú hotovosť.
Aj psychicky to bolo ťažké. Toto je však len jedna kríza. Druhá kríza súvisí s najhoršou vecou, ktorú sme v Libanone zažili.
Čo máte na mysli?
V jeden bežný deň, keď ste si mohli dať kávu s priateľmi či prechádzať sa vonku, v centre nášho hlavného mesta došlo k enormnému výbuchu a v jednej sekunde bolo zničených viac ako 500-tisíc domov, nehovoriac o stovkách mŕtvych a zranených. Polovica Bejrútu bola zničená. Pochádzam práve z tej časti mesta.
Neviem, či viete, ale Bejrút je demograficky rozdelený na dve časti – kresťanskú a moslimskú. Prístav sa nachádza v tej kresťanskej. Väčšina zničených domov patrila našim rodinám, priateľom. Iste, zasiahnuté boli aj domy moslimov, nechcem to umelo rozdeľovať, len opisujem fakty.
Kde ste boli v tej chvíli?
Na okraji mesta.
Takže ten hrozný výbuch výrazne zasiahol kresťanskú komunitu?
Išlo o smrteľný úder najmä pre kresťanskú komunitu. Boli to domy našich rodín, priateľov, známych. Naše kostoly.
(Ticho.) Poviem príklad. Po explózii mi nezostali žiadni priatelia z detstva. Odišli z krajiny, pretože nechceli túto skúsenosť zažiť znovu. Nechceli, aby ich deti prežili čosi také. Nechceli žiť v krajine, kde sa takéto niečo vôbec môže stať.
Čelíme najpesimistickejšej ekonomickej kríze, akú sme kedy zažili za posledných tridsať či štyridsať rokov. Dokonca ani počas občianskej vojny nebola taká veľká vlna emigrácie. Každý mesiac opustí Libanon okolo 20-tisíc mladých. Idú za štúdiom, prácou a hľadaním miesta, kde môžu žiť v dôstojnosti a pokoji.
Aké sú dôsledky kríz, ktorými si prechádzate, na kresťanskú komunitu?
Ako som povedal, naša kresťanská komunita bola veľmi zasiahnutá výbuchom v Bejrúte a rovnako všetkými krízami, ktorými prechádzame. Výsledkom je emigrácia. Každý deň strácame našich mladých, rodiny.
Aj kňazov?
Áno, aj mnohí kňazi odišli. Súvisí to s tým, že nedokázali ďalej zabezpečiť svoje rodiny, pretože v Libanone je veľa kňazov ženatých, zhruba tretina má rodiny.
Vidno aj ďalší dôsledok krízy a tou je depresia. Stretávam mnohých mladých v depresii, nie sú len smutní, toto je horšie. Keď vidia, ako je ťažké napríklad pokračovať v študentskom živote, v povolaní, v ich firmách.
Mladí hľadajú rozvoj a tu ho nevidia na žiadnej úrovni. Lebo na rozvoj je potrebný mier, pokoj a ten nám chýba. Sme neustále v pozore voči susedom v okolí Libanonu. Máme veľa migrantov. Naši mladí stratili nádej, lebo keď niekto študoval päť rokov na vysokej škole a zarába sto dolárov a možno päťtisíc dolárov minul na štúdium, je to hrozné. Preto odchádzajú, nedarí sa im vidieť svetlú budúcnosť, hoci majú radi svoju krajinu.
Ak by som mal nájsť jednu omrvinku nádeje v Libanone, spočíva v tom, že milujeme našu krajinu. A keď niekto má rád svoju krajinu, tak jej slúži, obetuje sa pre ňu, tak ako naši rodičia.
Čo tí, ktorí zostali?
Mnohí by chceli odísť, ale nedarí sa im. Buď nie sú pripravení, lebo sa musia starať o príbuzných, chorých, rodičov či starých rodičov. Iní neodchádzajú preto, že odišli ostatní z rodiny a im zostal na starosť domov, pozemok, niečo, čomu obetovali život. Niektorí nevedia jazyk. Rozprávame síce anglicky a francúzsky, ale nemčina či švédčina, to je dačo iné.
Vy ste žili v Európe osem rokov, viete jazyky, máte vzdelanie, prečo ste neodišli z Libanonu?
Študoval som v Taliansku, keď som skončil, vrátil som sa, aby som slúžil vo vlasti. Predtým som nemal preferenciu v tejto otázke. Áno, mohol som zostať slúžiť našim komunitám v Európe, diaspóre.
Keď som navštívil naše komunity vo Švédsku, v Holandsku, Nemecku, vo Francúzsku, v Belgicku či USA, videl som, že tam ťažko nájsť kňaza, ktorý by mohol spovedať, slúžiť omše, vysluhovať sviatosti, robiť duchovné cvičenia. Vtedy som si hovoril, že u nás je toľko kňazov, kostolov, kláštorov, aktivít…
Po explózii v Bejrúte a začiatku tejto krízy som si však povedal, že Libanon je pre mňa priorita.
Čo vás motivuje zostať?
V tom, čo zažívame dnes v Libanone, potrebujeme pastoráciu, ktorá dodá ľuďom nádej, aspoň v podobe našej prítomnosti. Budeme naďalej robiť duchovné cvičenia, aktivity pre mladých, bude to prítomnosť po boku nášho ľudu, ktorý trpí.
Chcem slúžiť svojmu národu, lebo mu môžem slúžiť lepšie ako iný kňaz, ktorý by mohol prísť zo zahraničia, lenže ja poznám jazyk, kultúru, spôsob fungovania, uvažovania, nepotrebujem si roky zvykať…
Postaviť však krajinu znovu na nohy sa asi nepodarí bez spolupráce s veriacimi iných náboženstiev. V tejto súvislosti pripomeňme, že kresťania stratili v Libanone väčšinu. Čo to znamená pre ich pozíciu? Sú vzťahy s ostatnými dostatočné dobré, aby sa podarila obnova krajiny?
Istotne to sami ako kresťania nezvládneme. Treba tiež veľa pomoci od sesterských kresťanských komunít, ako je aj tá vaša na Slovensku. Pretože krízy, ktoré máme, sú príliš veľké na to, aby sme ich zvládli sami. Preto oceňujeme, ako sa nám kresťanské – a nielen kresťanské – komunity snažia pomáhať.
Kresťanská komunita v Libanone predstavovala pred občianskou vojnou 60 percent populácie, dnes je to ledva 30 až 35 percent. Ak hovoríme len o čistej štatistike, tak potom cirkev v Libanone čelí existenciálnemu nebezpečenstvu.
Keď sa pozrieme naokolo, vidíme, že cirkvi v okolitých krajinách sa vyprázdnili, a vnímame riziko, že sa to môže stať aj v Libanone. Možno žijeme poslednú možnosť, aby naša cirkev pretrvala a prekonala túto noc, túto búrku.
Väčšina súkromných škôl, univerzít a nemocníc patrí u nás cirkvám, hlavne katolíckej. Môže byť v budúcnosti zložité ďalej ich prevádzkovať, pokiaľ ich ľudia nebudú môcť platiť, nemôžeme si totiž dovoliť znížiť úroveň štúdia a zdravotnej starostlivosti. Libanon totiž predstavuje na pomery Blízkeho východu vysoký level kultúry a vzdelanosti, a to vďaka našim kresťanským organizáciám.
Ak teda prídeme o tieto inštitúcie, prídeme v niečom aj o našu rolu a misiu na Blízkom východe. Pretože ako hovoril pápež Ján Pavol II., Libanon je viac ako krajina, je to posolstvo.
Aké posolstvo?
Posolstvo slobody, pluralizmu, spolužitia, univerzálneho bratstva a tiež pravdy a spravodlivosti. Lenže bez kresťanov a cirkvi v Libanone sa toto posolstvo nemôže ďalej realizovať – a nielen pre Libanon, ale pre celú cirkev na Blízkom východe. A ešte viac ako my stratia aj naši bratia moslimovia.
Moslimovia?
Kresťania vždy prinášali dialóg, kultúru, mier, rozvoj a slobodu. Bez cirkvi na Blízkom východe sa môže ľahšie rozvíjať fundamentalizmus, fanatizmus a násilie. Lebo ten svet bude viac uzavretý a nevšímavý. Pretože ako spoznáte niekoho odlišného? Predsa tak, že ho stretnete, že s ním žijete.
V opačnom prípade sa stane ľahkou príležitosťou pre nejakú ideológiu, ktorá môže byť zničujúca. Ale keď ste vedľa seba, v škole, v práci, druhý pre vás nebude cudzincom, neznámym, ale priateľom, bratom. A potom sa žiadny fundamentalizmus medzi vás nedostane.
Naša prítomnosť na Blízkom východe môže teda pomôcť moslimom byť lepšími moslimami, rovnako ako my spolu s nimi môžeme prispievať k oslabovaniu rasizmu a fundamentalizmu.
Keď sme pri emigrácii z Libanonu, je silnejšia v kresťanských komunitách alebo moslimských?
Takéto štatistiky nepoznáme, ale pokiaľ ide o dôsledky, významnejšia je v prípade odchodu kresťanov, keďže nás je menej.
A utečenci v Libanone sú prevažne moslimovia.
Áno. Libanon má zhruba štyri milióny obyvateľov a na našom území sú viac ako dva milióny utečencov. To je, akoby boli na Slovensku tri milióny utečencov. Viete si to predstaviť?
Na Slovensku máme aktuálne stanový tábor pri hraniciach s Českou republikou, kde sa už niekoľko týždňov zdržiavajú migranti a skúšajú prekročiť hranice. Je ich tam okolo stovky, no ich prítomnosť podnietila časť obyvateľov do strašenia, konšpiračných teórií a nenávistných reakcií. Ako je to u vás? Cítia sa tie milióny migrantov vždy prijaté?
Predovšetkým si musíme pripomenúť, že aj Ježiš Kristus bol spolu s Pannou Máriou a so svätým Jozefom utečencom. Zo strachu pred smrťou utiekli do Egypta. Rovnako ako tam utiekol židovský ľud s Jakubom a Jozefom.
Musíme sa naučiť prijať každého utečenca a vidieť v ňom toho istého Ježiša, Máriu a Jozefa, lebo sa v tomto od nich nelíšia. Treba byť viac ľudský. Bratská láska je povinnosť, prikázanie aj voči nepriateľom, čo je revolučné vyhlásenie. Na jednej strane vychádzajme z evanjelia, na druhej strane musíme byť múdri.
Čo tým myslíte?
Ak chceme byť humánni a dobrej kultúry, prečo nejdeme hľadať dôvody týchto migračných vĺn? A pomáhať liečiť rany tam, kde vznikajú, v Sýrii, Iraku, Libanone, v Afrike? Ľudia neopúšťajú svoju krajinu, lebo majú chuť na dobrodružnú výpravu. Riskujú všetko a predajú často všetok svoj majetok.
Keď my kresťania hovoríme o migrácii, máme často strach, že počet migrantov odlišného náboženstva prevýši náš počet. Kresťanstvo však nikdy nebolo ustarostené o to, koľko nás je, ale ako žijeme evanjelium. Aj keby zostali dvanásti kresťania v Libanone, ak budú mať vieru, môžu zmeniť svet. Tak ako dvanásti apoštoli zmenili celý svet.
To isté platí o Slovensku. Opakujem, Ježiš nás vždy volal malé stádo, netreba sa obávať čísel, ale viac sa treba obávať strachu z blížneho, strachu z uprednostňovania blahobytu pred pomocou druhým.
Je migrácia témou aj v Libanone?
Áno, je to delikátna záležitosť v európskych aj v libanonských médiách. Ale čo ma viac znepokojuje, sú obchodníci, prevádzači týchto ľudí. Hovoril som s mnohými mladými, ktorí prišli do Európy po zemi či po mori cez Grécko a Maďarsko do Nemecka či Holandska, ako zažili hrozné veci, stroskotanie, zneužívanie rôznych foriem, kriminalitu, násilie…
Európa má z utečencov strach, no nech ide nájsť riešenie dôvodov nielen na hraniciach, ale medzi nich. Nech hľadá prevádzačov a mafie, ktoré ovládajú celý ten biznis.
Dotknime sa ešte jednej témy, ktorá súvisí s Libanonom. Tak ako vo svete, aj na Slovensku je veľmi populárny svätý Šarbel, najmä posledné roky človek nájde obraz či relikviu aj tam, kde by to nečakal. Ako vnímate tento fenomén vy ako Libanončan? Máte so Šarbelom nejakú skúsenosť?
Osobnú skúsenosť, áno.
Zázrak?
Zázrak nie, ale jeho život ma vedie k uvažovaniu, že Boh chcel, aby svätca ako on poznali po celom svete. Vážia si ho všetci, kresťania, moslimovia, a prichádzajú za ním. Prečo? Lebo je svätý. Nebol teológ, nespravil nič veľké počas svojho života, nezaložil rehoľný rád ani univerzitu, nenapísal žiadnu knihu, kvázi neurobil nič výnimočného okrem jednej veci – žil pre Boha.
Šarbel priniesol svoj asketický život celému ľudu. Táto jednoduchosť, povolanie žiť v ústraní, jednoduchosti a chudobe, to má silný odkaz pre nás dnes, keď žijeme pre svet a nie pre Boha a prehrávame.
Lebo svet má rád to, čo je jeho. Boh nás chce posvätiť svojou vôľou a to spravil svätý Šarbel. Nemal snahu, aby ho všetci mali radi, hľadal, ako milovať Boha.
Ďalšia vec, žil v podstate ukrytý pred ostatnými, v jednej cele v ďalekých horách, sám.
Je to príklad hodný nasledovania?
Pre nás to môže byť upozornenie na to, že ak nedostaneme sto lajkov na našu fotku, dostaneme pomaly depresiu. Keď neprichádzajú komplimenty od všetkých, máme depresiu, alebo ak sa nám nedostane uznania, potlesku od sveta, tak máme pochybnosti.
Svätý Šarbel je známy po celom svete aj preto, lebo je liečiteľ, robí zázraky. Treba povedať, že láska a svätosť liečia. Všetci potrebujeme takéto uzdravenie, psychické, duchovné a fyzické. Nachádzame ho v zdroji života, ktorým je Ježiš Kristus. Našiel ho aj Šarbel.
Čo znamená svätý Šarbel pre Libanon?
Je náš patrón. Jeho kláštor a hrob je najnavštevovanejším sanktuáriom v krajine. Celý deň aj v noci tam nájdete ľudí. I počas zimného obdobia, keď je sneh. Lebo ľudia sa potrebujú dotknúť prítomnosti Boha.
Ste najmladším biskupom na svete. Vnímate to ako výhodu?
Najväčšou výhodou je, že som blízko mladým, lebo medzi nami nie je taký veľký vekový rozdiel. Hoci platí, že mladí môžeme byť aj srdcom, duchom, nielen vekom. Takže vnímam, že môžem lepšie rozumieť mladým, hovoriť ich jazykom a môcť slúžiť s nie takou únavou, lebo keď máte vyšší vek, všetko je náročnejšie.
Pre mňa je to veľká milosť a príležitosť, ktorú mi cirkev dala, venovať sa mladým ako biskup. (Úsmev.)
